Žijem sama so štvorročnými dvojčiatkami. V septembri tohto roku som sa zoznámila s mužom, do ktorého som sa bláznivo zamilovala. Berie ma aj s mojimi deťmi. Je mi s ním krásne. Po tom všetkom čím sem si prešla s otcom detí sa konečne zase cítim byť milovaná. Hovoríte si kde je problém? Priateľ je macedón. V Macedónsku má rodičia, ktorí sú na ňom finančne závislí a on kvôli nim pracuje od pondelka do nedele cca dvanásť až štrnásť hodín denne. Vidíme sa napríklad trikrát až štyrikrát v týždni a to príde okolo 10. večer po práci a povinnostiach. Ráno vstáva, ani sa s nami nenaraňajkuje a zase ide do práce. Ja ho vidím hrozne málo a deti ešte oveľa menej.
Ale keď už ho vidia, majú radosť je na nich hrozne hodný, stále sa na nich pýta. Sem tam im aj privezie niečo dobré. Stále ho volajú a hľadajú ho. Mňa to hrozne trápi a neviem čo a ako ďalej. Či to mám ukončiť nech sa deti netrápia, alebo vydržať až spolu budeme dlhšie a požadovať od neho aspoň voľnú nedeľu pre nás. Chcela by som ho vidieť viac a stále nad tým premýšľam. Na druhej strane viem, že je to dobrý muž, vidím to na ňom. Predtým sa ku mne žiadny muž takto pekne nesprával. Inak si hrozne veľmi rozumieme, máme toho strašne veľa spoločného, snažíme sa spolu byť čo najdlhšie.
Keď sa potom dlhšiu dobu nevidíme, hrozne veľmi mi chýba a takéto stesky pociťujem niekoľkokrát za týždeň. Rada by som sa s ním o tom porozprávala, povedala mu, čo mám na srdci a nejako to zmenila. Lenže sa bojím, že k tomu zaujme negatívny postoj a že to vezme zle. Stále dúfam, že sa to nejako vyrieši samo. Začala som k nemu mať a cítiť strašne hlboké puto a nechcela by som, aby sa len tak z ničoho nič zrazu zničilo. Preto dúfam, že nájdeme spolu nejaké riešenie a bude to všetko v pohode, nič iné by som si tento rok pod stromček nepriala. Toto by bol môj najväčší darček a bola by som zaňho veľmi vďačná.