Moje detstvo som prežívala v pestúnskej rodine, kde tiež úplne neboli zdravé vzťahy, ktoré od mala som boli hypersenzitívne. Moja mamka mi vždy hovorila, že som psychicky labilný, čo mi bolo ľúto, toto všetko som zistila v deviatej triede základnej školy, že moja mama nie je úplne moja mama. Zrazu mi plno vecí dávalo zmysel a moja rodina sa mi ešte viac vzdialila, ani predtým sa u nás veľa city nedávali najavo. V 19 rokoch som odišla z domu a mala som svoju rodinu, ale všetky vzťahy buď ma teraz príde, že to snáď ani z mojej strany nebola láska alebo to boli vzťahy toxické. Mam ale moje krásne dve dcéry, ktoré milujem, čo to jediné ešte so psíkom mi robí radosť.
_10_10_10_10_3.jpg)
Nejako, ale tú ťažobu, ten stres, zmeny, fales klamstvá a tie toxické veci už nemôžem uniesť, ešte keď sa k tomu pridá to, že moja biologická matka, ma po narodení dala do detského domova, poriadne nič som o nej nezistila, žiadni príbuzní, ona už je 10 rokov po smrti. Na gynekológii mi bolo povedané, že keď som bola v brušku mojej mamičky, môj otec nás chcel opustiť a asi aj opustil, moja mama bola tlačená do potratu, nepostúpila ho, ale v súčasnosti cítim stále tlak a neznášam hádky, prežívam úzkosti.
Moja pestúnka, je po smrti druhým rokom, umrela na rakovinu, otca sme nikdy nemali, keď k nám nejaký muž prišiel, nechcel adoptovane deti a buď bol gambler, alkoholik, alebo klamár. Priala by som si totiž toho niekoho pre koho by kamarátstvo nebolo len slovo, niekoho kto by šiel hlbšie, kto by mi dal tiež niekedy niečo naspäť. Partner ten nefunguje, je zázrak ho niekam dostať aspoň na prechádzku, teraz máme vzťah ešte viac napätý. Hádky, potom povie áno niekedy sa správam ako blb, ale potom nezabudne dodať, že má väčšinou ale pravdu. Po hádke robí ako by sa nič nestalo. Je lepšie predsa druhého nezranovať, než ho zlomiť a potom čakať, že všetko bude ok. Je to on čo robí všetko vždy najlepšie, opravuje ma, poucuje,, áno sú aj pekné chvíľky, ale je ich málo.
_3.jpg)
